4. 6. 2004
ID: 26591upozornění pro uživatele
Skúsenosť diplomacie na plenárnom zasadnutí v Štrasburgu
Ako všetci vieme, aspoň tí, ktorí sa trocha zaujímajú o budúcnosť vlastnej krajiny, či už Slovenskej alebo Českej republiky, vstup do Európskej Únii začiatkom mája pre nás znamená nové otvorenie možností, či už v profesionálnom alebo osobnom živote. Už nás nikto nedrží, nemožno sa sťažovať, že sa nemôžme realizovať a ukázať naše pravé schopnosti a šikovnosť. Alebo si myslíte niečo iné?
Ako všetci vieme, aspoň tí, ktorí sa trocha zaujímajú o budúcnosť vlastnej krajiny, či už Slovenskej alebo Českej republiky, vstup do Európskej Únii začiatkom mája pre nás znamená nové otvorenie možností, či už v profesionálnom alebo osobnom živote. Už nás nikto nedrží, nemožno sa sťažovať, že sa nemôžme realizovať a ukázať naše pravé schopnosti a šikovnosť. Alebo si myslíte niečo iné?
Viac ako mesiac sme súčasťou Európskej Únie, no o dojme spokojnosti, hlavne pre staršiu generáciu, nemožno hovoriť. Ako sa hovorí, hádzať všetkých do jedného vreca nemožno, i keď sme jeden národ, každý jeden sme iný. Originálny. Preto úroveň spolupatričnosti s hodnotami a úlohou Európskej Únii je taktiež odlišná, tak ako ľudia v rôznych oblastiach Slovenska. Väčšina ľudí súdi situáciu podľa prvého kontaktu, aký prospech , v akom rozsahu je možno vyťažiť pre svoje blaho a možno aj pre najbližších.
Zdá sa mi to dosť pokrytecké, keď niekto kritizuje prácu druhého a pritom nevie, koľko úsilia to dotyčného stálo. Áno, hovorím o neprimeranej nespokojnosti väčšiny ľudí v postkomunistických krajinách, kde sa ešte pred necelými 15 rokmi „nikto“ nemusel naháňat za peniazmi, tak ako teraz, v tak ťažkej dobe.........
Všetkým patrilo všetko teraz nikomu nič, alebo všetko jednému, podľa toho ako sa človek vypracuje a svojou šikovnosťou nadobudne vynikajúce postavenie v prestížnej firme alebo nebodaj ako stážista budúceho europoslanca v Európskom Parlamente.
Keď si človek uvedomí rozdiely medzi minulosťou a prítomnosťou, je frustrovaný a hlavne sklamaný, čo mu priniesla vlastná schopnosť, či neschopnosť, a hlavne nerovnosť sociálnych tried, ktorá bola samozrejmosťou a pilierom v minulosti.
Možno zachádzam až príliš do analýzy a komparácie súčasného a prítomného spôsobu života. Určite bude veľkým plus pre nás všetkých, že popri očakávaní lepšej budúcnosti je veľmi potrebný prechod zo starých štruktúr do nových, ktorý býva niekedy až príliš bolestivý, ba až odpudzujúci. No len tí, ktorí vytrvajú a budú sa snažiť o solidaritu voči druhým, tak ako hovorieval Robert Schuman, zakladateľ Európskych spoločenstiev, budú si môcť povedať, že to stálo za to. A práve táto cesta je pripravená pre nás, mladých, ktorých život len čaká a ponúka rôznu paletu sebarealizácie. Hlavne sa nevzdať pri prvom neúspechu, či už jazykovom alebo osobnom a ísť ďalej, nevzdať sa.
V závere možno len dodať, že vychádzam zo skúsenosti, ktorá sa mi naskytla počas stáže v Informačnej kancelárii Európskeho parlamentu v Bratislave, a to zúčastnením sa na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu na prelome marca a apríla 2004.
Nečakala som tak vynikajúcu organizáciu a preto môžem potvrdiť, že skúsiť si život po „NOVOM“, i keď je náročnejší, stojí za to a nemal by sa nechať nevyužitý len tým, že ho „pochováme“ svojím nariekaním a sťažnosťami.
© EPRAVO.CZ – Sbírka zákonů, judikatura, právo | www.epravo.cz
Viac ako mesiac sme súčasťou Európskej Únie, no o dojme spokojnosti, hlavne pre staršiu generáciu, nemožno hovoriť. Ako sa hovorí, hádzať všetkých do jedného vreca nemožno, i keď sme jeden národ, každý jeden sme iný. Originálny. Preto úroveň spolupatričnosti s hodnotami a úlohou Európskej Únii je taktiež odlišná, tak ako ľudia v rôznych oblastiach Slovenska. Väčšina ľudí súdi situáciu podľa prvého kontaktu, aký prospech , v akom rozsahu je možno vyťažiť pre svoje blaho a možno aj pre najbližších.
Zdá sa mi to dosť pokrytecké, keď niekto kritizuje prácu druhého a pritom nevie, koľko úsilia to dotyčného stálo. Áno, hovorím o neprimeranej nespokojnosti väčšiny ľudí v postkomunistických krajinách, kde sa ešte pred necelými 15 rokmi „nikto“ nemusel naháňat za peniazmi, tak ako teraz, v tak ťažkej dobe.........
Všetkým patrilo všetko teraz nikomu nič, alebo všetko jednému, podľa toho ako sa človek vypracuje a svojou šikovnosťou nadobudne vynikajúce postavenie v prestížnej firme alebo nebodaj ako stážista budúceho europoslanca v Európskom Parlamente.
Keď si človek uvedomí rozdiely medzi minulosťou a prítomnosťou, je frustrovaný a hlavne sklamaný, čo mu priniesla vlastná schopnosť, či neschopnosť, a hlavne nerovnosť sociálnych tried, ktorá bola samozrejmosťou a pilierom v minulosti.
Možno zachádzam až príliš do analýzy a komparácie súčasného a prítomného spôsobu života. Určite bude veľkým plus pre nás všetkých, že popri očakávaní lepšej budúcnosti je veľmi potrebný prechod zo starých štruktúr do nových, ktorý býva niekedy až príliš bolestivý, ba až odpudzujúci. No len tí, ktorí vytrvajú a budú sa snažiť o solidaritu voči druhým, tak ako hovorieval Robert Schuman, zakladateľ Európskych spoločenstiev, budú si môcť povedať, že to stálo za to. A práve táto cesta je pripravená pre nás, mladých, ktorých život len čaká a ponúka rôznu paletu sebarealizácie. Hlavne sa nevzdať pri prvom neúspechu, či už jazykovom alebo osobnom a ísť ďalej, nevzdať sa.
V závere možno len dodať, že vychádzam zo skúsenosti, ktorá sa mi naskytla počas stáže v Informačnej kancelárii Európskeho parlamentu v Bratislave, a to zúčastnením sa na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu na prelome marca a apríla 2004.
Nečakala som tak vynikajúcu organizáciu a preto môžem potvrdiť, že skúsiť si život po „NOVOM“, i keď je náročnejší, stojí za to a nemal by sa nechať nevyužitý len tým, že ho „pochováme“ svojím nariekaním a sťažnosťami.
© EPRAVO.CZ – Sbírka zákonů, judikatura, právo | www.epravo.cz
Pokud jste v článku zaznamenali chybu nebo překlep, dejte nám, prosím, vědět prostřednictvím kontaktního formuláře. Děkujeme!
